PRÍČINA NASEJ RADOSTI – CAUSA NOSTRAE LAETITIAE
Večer pred svojím umučením Ježiš hovoril so svojimi učeníkmi o radosti. Vo svojej rozlúčkovej reči sa takto vyslovil: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná” (Jn 15, 11). Inak to ani nemôže byť, lebo Ježišovo posolstvo je evanjelium, to znamená radostné posolstvo a on sám je poslom aj posolstvom, pretože tá radostná zvesť sa týka jeho svätej osoby. Či azda nepovedal v ten istý večer pred svojím utrpením: „Ja som cesta, pravda a život” (Jn 14,6)?
Ježiš prináša radosť. Aj jeho učeníkov charakterizuje radosť a veselá myseľ. Táto radosť zvyčajne pramení z mnohého utrpenia a je takrečeno jeho plodom. Podobne aj matka, ktorá prináša dieťa na svet: „Keď žena rodí,” povedal Pán Ježiš, „je skľúčená, lebo prišla jej hodina; no len čo porodí dieťa, už nemyslí na trápenie pre radosť, že prišiel človek na svet. (Jn 16,21).
Ježiš nám priniesol radosť ako ovocie nášho vykúpenia, a tak predovšetkým on je Príčinou našej radosti. Ale on sa chcel narodiť z Panny Márie, on radosť sama, posvätil jej srdce, ktoré pri radostnom posolstve anjela naplnil radosťou. Slovo Otca sa prostredníctvom Márie chcelo stať človekom, preto právom môžeme vzývať Máriu ako „Príčinu našej radosti”.
Keď Judita po mnohých nebezpečenstvách a ťažkostiach oslobodila izraelský národ od hrozného nepriateľa, „velebili ju jednomyseľne a hovorili: Ty si sláva Jeruzalema, radosť Izraela, pýcha nášho ľudu.u A celý národ sa za sprievodu hárf a citár oddal sviatočnej radosti (Jdt 15,9-14).
Cirkev má na mysli tento obraz, keď vzýva Máriu ako „Príčinu našej radosti”. Podobne ako izraelský ľud kedysi oslavoval Juditu, tak aj Cirkev na sviatok Nepoškvrneného počatia v liturgii spieva: „Ty sláva Jeruzalema, ty radosť Izraela, ty česť nášho ľudu” (Jdt 15, 1-14).