Ak niekto siahne na slabé miesto v našom živote, odpovedáme útokom. Privlastňujeme si veci, názory ba aj ľudí. Ak nám niekto na nich siahne protestujeme. To je moje auto, nechytať; to je môj nápad, dbaj na autorské práva; to je moja manželka, nedotýkať sa ani len úsmevom.
Často si nás povoláva Boh. A my, čo si radi privlastňujeme, protestujeme. Útočíme na Boha. Prečo nám berieš nášho milovaného? Berieme ako osudovú ranu, keď si Boh povoláva do manželstva, rehole, ku kňazstvu.
V hneve a bezmocnosti plačeme. Pri pohrebe, lebo Pán si povolal k sebe. Pri sobáši, lebo Pán si povolal do sviatosti manželstva. Pri kňazskej vysviacke i rehoľných sľuboch, lebo Pán povedal „nasleduj ma“.
Je u nás syndróm svokry, nemôžeme odpustiť Bohu, že má radšej stvorenstvo, najmä ľudí, ako my.
Nebolo by lepšie z tejto Božej lásky sa tešiť?