V novembri sa viac zamýšľame nad otázkou smrti, a života po nej, resp. otázkou zmŕtvychvstania. Inými slovami, teraz nás Cirkev pozýva k múdrosti života, ku ktorej patrí pohľad uprený na našu večnú budúcnosť, lebo v skutku, až pohľad z horizontu večnosti nás upriamuje na prežívanie skutočných hodnôt v našom živote. A tak je iste dnes namieste si objasniť to, čo hovorí Ježiš a Cirkev vo svojom učení o živote po smrti. Respektíve, čo učí o pekle, očistci, o nebi a o poslednom súde.
Peklo
Ježiš počas svojho života často hovorí o pekle – o gehenne – o neuhasiteľnom ohni, ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa. Ježiš závažnými slovami oznamuje, že pošle svojich anjelov a tí vyzbierajú z jeho kráľovstva tých, čo páchajú neprávosť a hodia ich do ohnivej pece a že vyhlási odsúdenie: Odídte odo mňa zlorečení, do večného ohňa (Mt).
Učenie Cirkvi potvrdzuje na základe týchto Ježišových slov existenciu večného pekla. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď, kde trpia pekelné muky, symbolicky povedané – večný oheň. Pričom upozorňuje, že hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.
Dôležité je, že ani Boh ani Cirkev nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha – smrteľný hriech a zotrvanie v tom odvrátení až do konca.
Pokiaľ ide o očistec, možno povedať, že…
Viera v očistec nie je vierou v niečo negatívne, ale je vo svojej podstate pozitívnou nádejou, že človek môže byť aj po smrti, respektíve v smrti očistený a oslobodený od zaťaženosti viny. Cirkev učí, že tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očistovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Cirkev ďalej pokiaľ ide o očistec zdôrazňuje 4 veci:
očisťovanie sa na človeku deje skrze účinkovanie Božej milosti, t.j. nie je ľudským výkonom, keďže je dianím po smrti, ktorou možnosť ľudských rozhodnutí skončila.
Ide o utrpenie napĺnania, ktoré je nielen bolestivé (vzhľadom na odbúravanie hriechu a jeho následkov) ale aj obšťastňujúce (vzhľadom na oslobodenie a istú perspektívu naplnenia života v Bohu).
Miera nutného očisťovania závisí od miery uskutočnenej resp. neuskutočnenej lásky pozemského života.
Prosebná modlitba a všetky kresťanské skutky, vykonané v spomienke na zomrelých im pomáhajú v dianí očisťovania.
A čo učí Cirkev o nebi?
Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom. Sú navždy podobní Bohu, lebo ho vidia takého aký je, z tváre do tváre.
Nebo je posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti.
Vyvolení žijú v nebi s Kristom, žijú v ňom, ale zachovávajú si pri tom, alebo lepšie, nachádzajú svoju pravú totožnosť, svoju identitu, svoje vlastné meno. – pričom Cirkev zdôrazňuje, že každý z nás bude mať nové oslávené telo – toto je dôležité hlavne v konfrontácii s učením východných náboženstiev, ktoré učia, že duša človeka dovŕši svoju blaženosť v nirváne – teda v akomsi rozplynutí sa.
Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu. Sväté Písmo sa nám pokúša priblížiť tento stav a o tomto blaženom spoločenstve hovorí v obrazoch: život, svetlo, pokoj, svadobná hostina, víno Kráľovstva, dom Otca, nebeský Jeruzalem, raj: Avšak nakoniec Písmo dodáva: ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.
Posledný súd?
Posledný súd možno vnímať v zmysle dvoch dimenzií: pre jednotlivca a posledný súd nad celým svetom. Posledný súd pre každého z nás nastáva v hodinu našej smrti. A posledný súd nad celým svetom ten sa uskutoční pri duchom príchode Ježiša Krista na konci čias. Cirkev o tomto okamihu učí, že nikto z ľudí nepozná ani čas ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený – pričom svoje učenie zakladá na Ježišových slovách, keď hovorí, že nikto nepozná hodinu, kedy má prísť Syn človeka, iba Otec. – dôležité v konfontácii napr. so Svedkami Jehovovými – ktorí už niekoľko krát v minulosti vypočítali koniec sveta, no nikdy im to nevyšlo.
Reinkarnácia?
Na záver, ešte jednu poznámku na margo konfrontácie učenia katolíckej Cirkvi o živote po smrti s učením o reinkarnácii, ktoré je dnes v móde a s ktorým sa možno často stretnúť:
Cirkev tu učí, že kresťanské ponímanie smrti ako definitívneho konca života stojí v protiklade s presvedčením, že po smrti sa duša opäť spojí s iným telom, buď človeka alebo aj zvieraťa a tak sa reinkarnuje. Myšlienkovým pozadím tohto presvedčenia je predstava, že telo a duša môžu byť od seba oddelené, a že to podstatné na človeku je jeho duša, ktorá sa môže spájať s rozličnými telami.
Už z tohto hľadiska nemožno zjednotiť učenie reinkarnácie s kresťanskou vierou. Z kresťanského hľadiska človek nie je iba náhodne vo svojom tele, ale je telesný, je jednotou duše a tela. Viera v putovanie duší je nezlučiteľná s učením Cirkvi aj preto, že zoslabuje význam teraz žitého života a definitívnu platnosť rozhodnutí človeka.
A ďalej preto, lebo podĺa učenia reinkarnácie duša človeka prechádza samoočisťovaním cez rozličné reinkarnácie, kdežto, my veríme, že my dosahuje blaženosť skrze vykupujúcu smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, v ktorého sme uverili, že iba v Ježišovi máme účasť na večnej blaženosti a že máme na nej účasť ako jedinečné bytosti, jeden krát zrodené v tomto pozemskom živote, ako slobodné bytosti, ktoré sa rozhodli počas života preto, aký bude ich večný udeľ, a v hodine smrti sa každému z nás dostane odplaty zato, ako využil život na tejto zemi.
Prevzaté: //spiritualita.jezuiti.sk/nebo-peklo-ocistec-posledny-sud-reinkarnacia/