Videnie živého Boha je pre Izaiáša strhujúcim zážitkom. Boh sediaci na vznešenom tróne. Serafíni volajúci svätý, svätý, svätý. Volanie zaznievajúce už tisícky rokov. Toto volanie od Serafínov prevzali už starozákonní židia a prijala ho i oslavujúca Cirkev. Takto volá na zavŕšenie oslavnej piesne – prefácie pri svätej omši.
Izaiáša pri stretnutí s Najsvätejším preniká hrôza. Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami. Uhlík s Pánovho oltára, nie studený, dymiaci ale žeravý, stáva sa liekom. Koho sa Pán dotkne, týmto žeravým znamením, stáva sa jeho naveky.
Ježiš sedí na lodi a učí zástupy. Rybári sedia pri veslách a počúvajú. Počúvajú výzvu. Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov. Chytili také množstvo rýb, že sa im siete trhali. Dar bohatého rybolovu otvára Petrovi ústa i srdce. Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny. Rybári opustia všetko a idú za ním.
Prežívame Pánovu prítomnosť. Voláme: Svätý, svätý, svätý. Koho pier sa dotkne žeravá kvapka z oltára Pánovej krvi, stáva sa Pánovým naveky.