Toto je hádam najstarší titul, ktorým veriaci oslovovali a vzývali Máriu. V Evanjeliu podľa Lukáša čítame, ako pri Máriinej návšteve u Alžbety „radosťou sa zachvelo dieťa v jej lone”. A Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaný je plod tvojho života! Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?” (Lk 1,41-43).
Slovo „Kýrios — Pán” sa používalo vo význame starozákonného hebrejského názvu „Jahve”. Alžbeta tak oslovila Máriu ako Matku Božiu.
V Evanjeliu podľa Jána, ktoré bolo napísané o niekoľko desaťročí neskôr, sa Mária spomína ako „Matka Ježišova” a o Ježišovi evanjelista píše, že je Božie Slovo — teda sám Boh. I keď sa to priamo nehovorí, titul „Matka Ježišova” obsahuje v sebe aj titul „Matka Božia”.
Od čias Origena, ktorý žil v rokoch 185 — 253, sa pre svätú Pannu najčastejšie používal titul „Theotokos — Božia Rodička — Matka Božia“ najprv iba v cirkevných obciach Alexandrie a Malej Ázie, ale už okolo roku 400 všade na Východe. Spôsob vtedajšej reči takto vystihoval zmýšľanie veriacich o Márii.
Preto keď Nestórius, vychádzajúc zo svojej mylnej náuky o spojení božskej a ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista, tvrdil, že Máriu nemožno pokladať za „Theotokos — Matku Božiu“, odsúdila ho nielen cirkevná hierarchia, ale aj jednoduchí ľudia, ktorí sa už od detstva utiekali k Panne Márii ako k Božej Rodičke.
Keď Efezký koncil roku 431 odsúdil Nestóriovo učenie, ľud prejavil svoj súhlas s rozhodnutím cirkevného snemu hlasným potleskom a odprevadil s fakľami prítomných koncilových Otcov do ich príbytkov.
Od toho času sa rozšírila úcta Márie ako Božej Matky po celom svete a tak ju vzývame aj dnes. Materstvo je niečo, čo sa týka celej osoby, preto nemôžeme tvrdiť, že by bola matkou iba Ježišovej ľudskej prirodzenosti. Žiadna matka nie je matkou len nejakej neosobnej bytosti; nikto z nás nebude hovoriť o telesnej a duševnej matke nejakého dieťaťa, ale o matke toho alebo onoho dieťaťa. Veľkým Božím zázrakom, ktorý nikdy celkom nepochopíme, sa Mária stala Ježišovou matkou, teda Božou Matkou, pretože v Ježišovi sa božská a ľudská prirodzenosť spája v jedinej osobe Božieho Slova.
Keď vzývame Máriu ako Božiu Rodičku, nemáme to robiť len pre jej krvné príbuzenstvo, ktoré ju spája s Pánom. Toto tvorí síce zvláštne spojenie, ale ako Ježiš sám poukázal, toto spojenie nie je najpodstatnejšie (pozri Mk 3, 32-35). Prvoradou je skutočnosť, že Mária „uverila”, že sa nebála úplne odovzdať Bohu. Stala sa takto „Matkou viery“, tak ako Abrahám bol „Otcom viery“. Preto zvolala Alžbeta: „Blahoslavená si, lebo si uverila, že sa splní, čo ti Pán povedal“ (Lk 1, 45). Táto viera zošľachtila ešte viac Máriino materstvo a urobila ju veriacou matkou.
Pri vzývaní Márie ako Božej Rodičky na toto všetko myslíme a pridávame sa tak k mienke jedného z veľkých cirkevných Otcov, svätého pápeža Leva, ktorý v jednej zo svojich vianočných kázní povedal: „Mária počala Ježiša najprv svojím duchom a až potom svojím telom.”