V sobotu 13. februára 2016 sme si pripomenuli 95 rokov od biskupskej vysviacky Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka. V Zákamennom sme poďakovali slávnostnou svätou omšou, ktorej predsedal spišský diecézny biskup Mons. Štefan Sečka.
Okrem neho sa slávnosti zúčastnili aj ďalšie osobnosti cirkevného duchovného života: Mons. Andrej Imrich, emeritný spišský pomocný biskup, Mons. Anton Tyrol, generálny vikár Spišskej diecézy, rektor Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule Peter Majda a všetci predstavení, prednášajúci aj bohoslovci z Kňazského seminára biskupa Vojtaššáka v Spišskej Kapitule.
Svojou prítomnosťou a spolu-organizáciou slávnosť podporili postulátor v procese blahorečenia Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka Peter Jurčaga a kazateľ Gabriel Brendza, farár v Selciach a člen Komisie historikov pri procese blahorečenia biskupa Vojtaššáka. S radosťou sme privítali kňazov z okolia, rehoľné sestry, pútnikov. Našu obec Zákamenné reprezentovali starosta Milan Vrábeľ s manželkou, členovia Obecného zastupiteľstva a mnohí farníci.
Program začal o 14.30 hod. modlitbou sv. ruženca, ktorú viedli bohoslovci z Kňazského seminára. Slávnostná omša začala o 15.00 hod. a po jej skončení sa všetci prítomní pomodlili pri hrobe biskupa Jána na miestnom cintoríne.
V mimoriadnom Roku milosrdenstva sme prežili bratské spoločenstvo Cirkvi, ktoré ďakovalo za dobrého pastiera – Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka a opäť modlitbami podporili proces jeho blahorečenia.
Cyril Hamrák, farár
Kážeň Gabriela Brendzu, 13. február 2016 Zákamenné
95. výročie biskupskej vysviacky Jána Vojtaššáka
V sobotu 27. mája 2006 emeritný pápež Benedikt XVI. navštívil rodné mesto svojho svätého predchodcu Jána Pavla II. – Wadowice. Tu citoval slová nemeckého autora J. W. Goetheho, ktorý povedal: Ak chceme pochopiť a poznať básnika treba prísť do jeho rodného mesta. Dovolím si tieto slová aplikovať na nás, ktorí sme dnes prišli do Zákkamenného. Túžime bližšie spoznať a pochopiť Božieho sluhu, spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Kde inde sa to dá lepšie ako na mieste, kde sa narodil 14.11. 1877, kde bol pokrstený prežíval detstvo, miništroval a prijal prvé sviatosti. Tu sa to všetko začalo, povedal Ján Pavol II., keď v lete v roku 1979 už ako pápež navštívil spomínané rodné Wadowice. Tu v Zákkamennom sa začal životný príbeh chudobného roľníckeho chlapca pochádzajúceho z desiatich súrodencov, tu v týchto miestach si ho Pán zavolal do svojej služby, tu v júli v roku 1901 po prvý krát slúžil najsvätejšiu obetu. Tento chrám bol postavený po veľkom požiari starého dreveného kostola v roku 1893 a hneď v apríli 1921 ho Vojtaššák už ako spišský biskup slávnostne konsekroval, hádam ako prvý chrám vo svojej biskupskej službe v spišskej diecéze.
Vnímať krásu tohto Božieho chrámu, ktorí návštevníci zvyknú volať aj oravská katedrála, vnímať krásnu a drsnú scenériu hornej Oravy a úprimnú zbožnosť tohto ľudu nám pomáha lepšie si priblížiť osobnosť tohto najslávnejšieho rodáka Zákkamenného.
Vojtaššák tento kraj miloval. Tu sa vracal vo svojich myšlienkach, po ňom túžil vo väzení a vyhnanstve tak ako len citlivý človek vie túžiť po svojom domove, tu bol nakoniec aj pochovaný, keď sa ako Boží tulák mohol vrátiť z vyhnanstva svojich ťažkých životných ciest.
Túto svätú omšu slávime presne v deň 95. výročia jeho biskupskej konsekrácie, ktorá sa uskutočnila v Nitre. Ján Vojtaššák sa stal biskupom v ťažkých časoch po prvej svetovej vojne. V novovzniknutej ČSR neboli podmienky pre život Katolíckej Cirkvi priaznivé. Cirkev na Slovensku ostala bez duchovných pastierov a kňazstvo i zbedačený ľud po nich túžili. Vďačíme za nich láskavému prístupu vtedajšieho Svätého Otca Benedikta XV. a jeho nuncia Clementa Micaru, ktorý už ako tajomník viedenského nuncia výborne poznal pomery na Slovensku. Božím riadením a zložitými historickými skutočnosťami sa stalo o čom sa nedalo v minulosti ani snívať. Na biskupskú katedru ctihodného spišského biskupstva bol vybratý jednoduchý dedinský farár z Veličnej Ján Vojtaššák. 13. február 1921 bol slávnostným dňom. J.P. Kysucký vydal v roku 1921 Pamätnú knihu vysviacky slovenských biskupov, keď aj po rokoch čítame zažltnuté stránky tejto podielovej knihy SSV, tušíme aká to bola vznešená a slávnostná chvíľa. Bol to čas veľkých nádejí a očakávaní. Veď plnosť kňazstva dosiahli synovia chudobných slovenských matiek a posvätné biskupské mitry vyšívali v národnom duchu roľnícke ženy z Vajnor a Cífera. Napadlo ma akési Hossana, akási Kvetná nedeľa týchto vyvolených slovenských biskupov. Po slávnostiach nasledovala krížová cesta dlhej biskupskej služby. Ktovie, či si vtedy 43 ročný Vojtaššák v plnej životnej sile uvedomoval čo ho očakáva v jeho ťažkej biskupskej službe.
Jeho prijatie v Spišskej Kapitule bolo chladné. Diecéza zápasila s nedostatkom kňazov, seminár bol prázdny. Kto by vedel v krátkosti zhodnotiť jeho obetavú službu v spišskej diecéze? Spomeniem aspoň niekoľko skutočností…
Hneď po nástupe do biskupského úradu zaviedol tzv. večnú poklonu v diecéze. Chcel, aby sa každý deň v niektorej farnosti adoroval sviatostný Kristus. V roku 1925 zvolal diecéznu synodu a v nej dal smernice pre pastoráciu a život Cirkvi, ktoré na dlhé roky udržiavali živú vieru vo farnostiach. Nesmierna snaha pozdvihnúť seminár nielen vybudovanie novej budovy pre kandidátov kňazstva, ale aj veľká snaha o kvalitných profesorov a formátorov, ktorých posielal na zahraničné štúdiá. Úsilie o pozdvihnutie katolíckeho školstva sa prejavilo rozkvetom učiteľského ústavu, vybudovaním 49 katolíckych škôl, štedrými štipendiami pre chudobných študentov. Vojtaššák viackrát navštívil všetky farnosti svojej diecézy na Spiši, Liptove i Orave. Neúnavne a často birmoval vo všetkých farnostiach. Spomeniem ešte jeho lásku k Panne Márii, prítomnej na mariánskej Levočskej hore. Tu už v prvom roku svojej služby posvätil kostol po druhej svetovej vojne. Za veľkej účasti ľudu zasvätil svoju diecézu Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Biskup Vojtaššák bol priekopníkom Katolíckej charity na Slovensku. Žil jednoducho a mal veľké sociálne cítenie. Zaslúžil si potom všetkom, aby bol vyhlásený za vlastizradcu a nepriateľa robotníckej triedy?
V roku 1950 sa biskupská mitra statočného biskupa zmenila na tŕňovú korunu. Na svojom väzenskom mundúre nenosil biskupský kríž – pektorál, ale nosil ho na svojich pleciach. Dnes existuje veľké množstvo vedeckej i populárnej literatúry, ktorá opisuje útrapy väzňov v komunistických väzniciach. Biskup Ján týmito útrapami prešiel. Odvlečený z milovaného Spiša bol niekoľko mesiacov trýznený vo vyšetrovacej väzbe a potom v zmanipulovanom a divadelnom procese potupne odsúdený. Jeho oltárom a chrámom sa stala väzenská cela. Odtrhnutý od oltára slúži Bohu utrpením. Nikto nemôže poprieť, že biskup Ján bol vyznávač a nebojím sa povedať aj martýr. V starokresťanskom zmysle martýr znamená svedok, ktorý vydal to najkrajšie svedectvo o Kristovi – svedectvo vlastného života. Za martýra sa počítali aj tí, ktorí pre Krista trpeli a zomreli vo vyhnanstve. Nemôžme pochybovať o tom, že biskup Vojtaššák bol prenasledovaný do svojej smrti. Po druhom prepustení z väzenia v októbri v roku 1963 nemohol ostať ani na Orave a ani na Slovensku vôbec. Zachovalo sa svedectvo ako v poslednom roku svojho života veľmi túžil vidieť Slovensko a rodisko. Nebolo mu to však dopriate. Aj to spôsobilo jeho smrť.
Biskup Vojtaššák toto týranie podstúpil ako 73 ročný po takmer 30 tich rokoch obetavej biskupskej služby. Po zmanipulovanom procese nasledovalo strastiplné väzenie v komunistických väzniciach. Kardinál Trochta sa o komunistickom väzení vyjadril, že bolo horšie ako nacistický koncentrák. Potom nasledovalo vyhnanstvo. 86 ročný biskup po prepustení z väzenia v roku 1963 nemohol ostať ani v milovanej diecéze ani na Slovensku. Žil pod policajným dozorom v tzv. charitnom domove v Senohraboch. V poslednom roku života v lete v roku 1965 túžil navštíviť milovanú Oravu a nebolo mu to umožnené. Aj to dopomohlo podľa svedectva spoluobyvateľov charity jeho smrti. Nespravodlivý rozsudok, útrapy vyšetrovacej väzby a väzenia a smrť vo vyhnanstve napĺňajú znaky mučeníctva.
Potom je to biskupova vernosť kňazskej a biskupskej službe. Biskup Vojtaššák išiel za povolaním ku kňazstvu s čistými ideálmi. Po kňazskej vysviacke horlivo a príkladne slúžil ako kaplán a farár. Práve pre jeho horlivosť a rýdzosť charakteru bol v roku 1920 vyvolený za spišského biskupa. Svojím povinnostiam ostal verný aj vo väzení i vo vyhnanstve, kde dával svedectvo ako muž modlitby. Ostal verný svojím zásadám: služby Bohu, dušiam a národu. Listy Božieho sluhu Vojtaššáka, ktoré sa zachovali v pozostalosti Mons. Náhalku a ktoré hovoria o nespravodlivosti komunistických zákonov, o ovládnutí Cirkvi, ale aj pozoruhodné návrhy na rozdelenie diecéz na Slovensku svedčia o tom, že biskupa Vojtaššáka nezlomilo ani nezmenilo prežité utrpenie a ostal verný Bohu a svojej službe do posledného dychu.
Pre všetkých z nás môže byť Vojtaššák príkladom vernosti Kristovi a Cirkvi. V tejto dobe ľahostajnosti a sekularizmu ostaňme verní svojej viere podobne ako on. Okrem toho sa s ním duchovne spriateľme v rozličných ťažkostiach nášho života, prosme o jeho orodovanie. On, ktorý počas svojho pozemského života, toľko miloval človeka a slúžil mu, neopustí nás ani teraz, keď už vidí Božiu tvár. A tak Vás povzbudzujem, aby sme sa modlili nielen za jeho povýšenie na oltár, ale aj za to aby na jeho príhovor boli vypočuté naše modlitby. Ak by cítil niekto potrebu napísať o vyslyšaní modlitieb na príhovor Božieho sluhu Jána Vojtaššáka, nech to urobí postulátorovi, alebo na Biskupský úrad v Spišskej Kapitule.