Žijeme si svoj každodenný všedný život dospelých ľudí. Vyrástli sme z detstva. Už nám všetko zovšednelo. Bozk manželky, veľkosť výplaty, priberanie na váhe. Nevieme sa čudovať, máločo nás prekvapí, zabudlo sa na sny.
Neočakávané klopanie na dvere nášho domu nás však ešte dokáže prekvapiť. Kto to je? Čo chce? Za pár sekúnd nám mysľou prebehnú viaceré scenáre. Svokra, polícia, sociálka alebo…
Násilník vylomí dvere. Klopajúci nám ponúka ešte niekoľko okamihov času, kým zareagujeme.
Ježiš náš Pán je ten, ktorý klope na dvere nášho života. Nie je násilník, ktorý sa bezohľadne vrúti. On klope a čaká. Chcem mu otvoriť, alebo sa budem tváriť, že nie som doma? Ak ho milujeme ponáhľame sa otvoriť. Ak nám je ľahostajný, ak sa ho bojíme, možno len zavoláme: „Choď si inam, nemáme záujem.“ Blahoslavenými sa stávajú tí, ktorí otvorili. Nikto lepší totiž nemôže prísť.