Keď sa posunulo to, čo bolo na počiatku o dĺžku dedičného hriechu, začal človek hľadať svoj domov. Aby sa ukryl pred nebezpečenstvom, našiel si jaskyňu. Jaskyňa nie je domovom. Kdeže sa to dá porovnať s rajom. Tma, vlhko, strašidelná ozvena a mnoho tajomstiev, ktoré jaskyňa ukrýva. Preto hľadá človek svoj domov, keď buduje chatrče, domy, hrady a opevnené mestá. Chce si na zemi vytvoriť domov, ale veľmi sa mu to nedarí.
Nepodarilo sa to ani Lazarovi. Nenašiel domov na zemi a nenachádza ho ani v jaskyni, ktorá sa mu stala zapáchajúcim hrobom.
Človek v jaskyni žije v tme, nevidí, a nepočuje. Lazar už nepočuje, že za ním plačú sestry, nevidí ich žiaľ. Už nepočuje, že ho Boží Syn miluje, nevidí jeho plač. Boh Otec nechce, aby človek žil v jaskyni a preto Ježiš volá: Lazar, poď von a nebuď už ničím zviazaný, nech tvoje oči vidia, uši počujú a srdce cíti, že ťa sestry milujú a nadovšetko ťa miluje Boh.
Prichádza Veľká noc, treba nám opustiť jaskyňu, do ktorej sme sa v živote ukryli pred Bohom i ľuďmi.
Boh nás volá von, ako volal Lazara; ako na Veľkú noc volá svojho Syna: „aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti“.