Obdivujeme krajiny sveta. Cestujeme, aby sme spoznali ľudí, ich kultúru, zvyky, tradície. Okúsili ich kuchyňu. Ochutnali ich jedlá. Národné kuchyne majú svoje špecifiká v jedlách i nápojoch. Rusi ľúbia vodku, morávaci becherovku, škóti whisky, francúzi víno, nemci pivo.
Stoji za pokus hľadať, čo by chutilo každému človeku. Vari všetky národy sveta (okrem obyvateľov večného ľadu) majú chlieb, ktorý im chuti a vodu, ktorou hasia smäd.
Boží Syn, ktorý sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu, mal tiež hlad a smäd. Evanjelium na dvoch miestach, spomína, že je Ježiš smädný. Pri Jakubovej studni, keď na poludnie prichádza žena samaritánka po vodu a na kríži, keď ho chcú napojiť octom. Tento Ježišov smäd niekde vyjadrujú slovami: „Som smädný“, ale častejšie slovom: „Žíznim.“ Ježiš žízni po ľuďoch, ktorý sú hriešnikmi. Neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov.
A čo my ľudia? Ježiš, ako božský kuchár dokáže utíšiť náš hlad a smäd tým, že sa pre nás stal chlebom života i vodou života.
A my už vieme o tomto jedinečnom pokrme a nápoji a preto voláme: Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom.