Pôst ako vyznanie lásky

Pôst ako vyznanie lásky

Urobme si krátku sebareflexiu. Čo nám prebleskne hlavou, keď sa povie pôst? 

Nakoľko je nám tento pojem známy len teoreticky? Ako mu rozumieme? Aké pocity v nás vyvoláva? Akú s ním máme skúsenosť? Praktizujeme ho vo svojom živote? Je pre nás (nútenou) záležitosťou Popolcovej stredy a Veľkého piatku, alebo si ho ordinujeme častejšie? Je pre nás len prikázaním, alebo i dobrovoľnou voľbou?

Dvakrát v roku. Stačí to?

Obyčajne o ňom uvažujeme ako o niečom, čo nás obmedzuje. Pôst sa v našom duchovnom živote veľmi často stáva kameňom úrazu a to i vtedy, keď to so svojou vierou myslíme naozaj vážne. Je pre nás akýsi nepohodlný, priťažký, cudzí. Už sme si zvykli, že dvakrát v roku ho musíme nejako vystáť, no i tak je to neraz ťažký boj. Cítime sa prislabí, prijímame ho s nevôľou ako niečo, čo si treba odtrpieť. Inak mu nevenujeme dostatočnú pozornosť, alebo ho celkom prehliadame. Radšej uprednostníme iné formy priblíženia sa k Pánovi, než aby sme sa takto trýznili. Nie, to naozaj nie je nutné! Nepovažujeme ho za vhodný, dokonca často ani za možný. Nerozumieme jeho hĺbke.

Sme obklopení hlasmi, ktoré hlásajú životný štýl hromadenia a konzumu. Zbierame tituly a posty, plníme šatníky, kalendáre a fotoalbumy, beháme s vyplazeným jazykom, aby sme boli úspešní, presní, aby sme stihli naplniť svoje túžby a zrealizovať svoje plány, budujeme si fanklub lichotníkov, ktorí nám nebudú oponovať a vždy radi pohladia naše ego. Ustavične sa za niečím načahujeme, potrebujeme dosahovať méty, ochutnávať, vylepšovať, užívať si dobrá, napĺňať sa zážitkami. Chceme si zaistiť šťastie, natlačiť ho do kompótových fliaš, aby sme mali tajné zásoby i na horšie časy a mohli po ňom siahnuť vždy, keď sa nám zažiada. Bojíme sa prázdna. No v zovretí tohto strachu neraz neuvažujeme, čím si zamoríme životy. 

Neuchyľujeme sa len ku chvíľkovému potešeniu, ktoré sa raz minie a nechá v nás za sebou (s)púšť? Nevenujeme svoje úsilie len tomu, aby sme sa rôznym spôsobom obohacovali? Lenže cesta k Bohu vedie v protismere. Musíme sa obrátiť! Otočiť sa o stoosemdesiat stupňov, ak nechceme minúť cieľ. Cesta k Bohu je cestou pôstu. Antoine de Saint-Exupéry trefne uvažuje: „Zdá sa, že dokonalosť je dosiahnutá nie vtedy, keď už niet čo pridávať, ale keď už nie je čo uberať.“ 

Pôst nás teda vedie v ústrety tajomstvu nášho zavŕšenia v Bohu, plnosti, ktorú nedosahujeme tým, že sa budeme napĺňať, ale tým, že sa naučíme strácať. Volanie pôstu možno vo svojej biede nedokážeme úplne pochopiť, no sme schopní ho nasledovať. Vydávať sa na cestu zriekania sa, nie nadobúdania. Postaviť sa na odpor naším túžbam, ktoré by z nás chceli urobiť skladisko všetkého, čo si možno nahonobiť. Každý deň to skúšať v maličkostiach.

Pôst má v nás vyvolať ten správny hlad

Nie všetko, po čom prahneme, je pre nás skutočne dobré a už vôbec to neznamená, že to, čo nám chutí, nás aj zasýti. Pôst nás chráni od pokrmu, ktorý by nás mohol otráviť jedom smrti alebo zväčšiť naše strádanie. Svätý Bazil vo svojej homílii O pôstehovorí: „Pôst bol nariadený už v rajskej záhrade. Prvý príkaz, ktorý Adam dostal, znel: Zo stromu poznania dobra a zla nesmiete jesť!Už v raji teda bolo jasné, že nie všetko, čo má človek na dosah, mu i osoží. Mohol sa kŕmiť dobrotami priamo z Božej ruky, no on sa chcel nasýtiť sám. A tak sa prepadol do seba. Jablko zobudilo v ňom chamtivosť, vyprahnutosť, nenásytnosť a otrávilo jeho chuťové poháriky natoľko, že neraz nedokáže rozoznať plody života od jedu. 

Ponuka je široká, apetít veľký. V každom z nás je neuhasiteľná priepasť, tvrdí francúzsky filozof a fyzik Blaise Pascal, diera v tvare Boha, ktorú nedokáže zaplniť nič zo stvorených vecí. Ozýva sa v nás ako trýznivá rana, ktorú chceme stoj čo stoj zaceliť, no zisťujeme, že je príliš hlboká. A tak sa ju úzkostlivo usilujeme vyplniť tým, že sa zahlcujeme, hromadíme, nadobúdame, plníme sa tým, čo máme po ruke. Prejedáme sa odpadom, len aby sme necítili ten bolestný hlad kdesi v jadre svojho ja. 

Hlad, ktorý nás však volá Domov, ktorý nás vedie k srdcu Boha. Hlad, ktorý nás zobúdza z ospalosti a priemernosti. Hlad, ktorý nám našepkáva, komu patríme, kto je naším skutočným naplnením a šťastím. Hlad, čo má intenzitu lásky, z ktorej vytryskol svet a ktorá nám všetko položila pod nohy, ktorá za nás prijala kríž, temnotu a smrť a ktorá o nás bojuje, aby nás vytrhla z moci zla. Prečo chceme tento hlad v nás umlčať? Prečo ho nevieme v sebe vystáť? Prečo robíme všetko preto, aby sme ho nepočuli? Pôst v nás zobúdza práve tento hlad. Ak sa zriekneme toho, čím sa „ládujeme“, na čom lipneme, čo nás ohlušuje, pocítime v sebe škvŕkanie srdca po nebi. Tiché volanie Lásky, ktorá nás chce objať a núka nám večnosť.

Krok od seba…

Zmyslom pôstu nie je, aby sme sa točili okolo seba. To dokonale zvládame i bez neho. Pôst nás, naopak,  chce vytrhnúť z posadnutosti sebou a svojím blahom. Chce nás odtiahnuť od zrkadla, v ktorom ustavične riešime svoj obraz. Pôst, ktorý od nás žiada Pán, nie je žiadnym pestovaním zdravého životného štýlu a štíhlej línie, nie je ani dokazovaním si hrdinstva vlastnej vôle. V pôste nejde o výkon. Nejde o to, aby som vynikol, aby som sa cítil lepší a spravodlivejší než druhí. Jeho zmyslom je, že nás odkláňa od nás samých, učí nás nevenovať pozornosť svojmu chceniu a chúťkam, ale núti nás odstúpiť od seba, odsunúť sa do úzadia, aby sme mohli obsiahnuť niečo väčšie, aby sme mohli byť skutočne prítomní a otvorení pre prijatie. Nechce v nás rozdúchavať pýchu, ale pomáha nám zakúšať svoju malosť a závislosť na Bohu. Všetko, čoho sa ochotne zriekneme, v nás otvára priestor pre milovanie. Uprostred svojej prázdnoty a hladu tak môžeme objaviť šírošíre rozmery, ktoré v nás môžu byť zaliate láskou. 

Taký je pôst, ktorý sa páči Bohu: „rozviazať putá nespravodlivé, uvoľniť povrazy otroctva, zlomených prepustiť na slobodu a rozlámať všetky okovy, lámať hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaviesť do svojho domu, zaodieť nahého a pred svojím blížnym sa neskrývať.“ (porov. Iz 58, 6-7) Nikde tam nefigurujem ja ako ten, na ktorého sa treba zamerať. 

Pápež František v jednej zo svojich pôstnych homílií zdôraznil, že pravý pôst znamená pomáhať blížnemu. Teda otvoriť svoje sýpky a miesto zhromažďovania rozdávať. „Pôstne obdobie by mohlo byť vhodnou príležitosťou na umŕtvovanie nášho egoizmu a otváranie svojho srdca Božej láske a blížnemu, čo je prvým a najvyšším prikázaním Nového zákona a zhrnutím celého evanjelia,“zaznieva i v jednom z pôstnych posolstiev emeritného pápeža Benedikta XVI. Blahoslavený pápež Pavol VI. vo svojej apoštolskej konštitúcii Paeniteminikonštatuje, že je nevyhnutné predstavovať pôst v kontexte povolania každého kresťana „nežiť viac pre seba samého, ale pre toho, ktorý ho miloval a sám seba vydal za neho, a tiež… žiť pre bratov”.

Omnoho viac ako drsná drezúra vôle

Nerobme z pôstu chladné cvičenie sebaovládania, tvrdé odriekanie ani prázdne výkony. Učme sa od Krista. Celý jeho život bol dokonalým pôstom. Stal sa pre nás vzorom miernosti a chudoby, slobody ducha, ktorý nie je ovládaný žiadnou pripútanosťou. Nezakladal si na svojom postavení ani poslaní, nepotreboval naháňať čísla ani budovať si imidž. Jeho život bol pôstom nielen od jedla, radostí a pôžitkov, on sa pre nás zriekol všetkého. 

Opustil svoj majestát kvôli tomu, aby prijal to jediné, čo sme mu boli schopní ponúknuť – biednu maštaľ a slamu svojich sŕdc, kladivo, klince a kopiju našich hriechov, ktorými sme ho naskrz prerazili. Zriekol sa svojej moci a urobil sa úplne bezbranným voči našej neláske a zlobe, zriekol sa súdu nad nami a nechal sa odsúdiť miesto nás. Zriekol sa svojho svetla, aby z nás sňal tmu a zobral ju na svoje plecia. Vrhol sa do priepasti najväčšej temnoty, kde sme spadli, aby nás odtiaľ vytiahol skrze svoj kríž. Zriekol sa seba kvôli nám. A my? Nám je niekedy zaťažko zrieknuť sa kúska mäsa alebo drobnej radosti, aby sme sa s ním mohli bližšie stretnúť. Nieto ešte v niečom zaprieť seba. 

Pôst je životný štýl milovaných detí, ktoré Boh prijal za svoje: „Rozdaj všetko, čo máš a budeš mať poklad v nebi.“(porov. Mk 10, 21) Aby sme sa mohli otvoriť láske a stať sa schopnými milovať, potrebujeme zabúdať na seba. Potrebujeme opustiť svoje obranné pozície, vzdať sa hnevu, vlastnenia, svojich záujmov a starostí, presadzovania svojej vôle, potreby zaistiť sa či naplniť, potrebujeme sa zrieknuť túžby po budovaní svojej veľkosti, dôležitosti a šťastia… Potrebujeme pôst.

Pôst znamená…

Objaviť v sebe nielen potrebu sýtiť sa, ale i stať sa pokrmom.

Nechcieť sa len napĺňať, ale ponúknuť sa ako dar.

Nechcieť sa za každú cenu zachrániť, ale nechaťsazachrániť a pomôcť k záchrane iným.

Vložiť sa do rán sveta ako činorodý balzam, ktorý Božou nehou tíši bolesť a núdzu. 

Zhasnúť v sebe maják, ktorý ukazuje na mňa a rozdúchať oheň, ktorý zohreje iného.

Skúsme…

Utíšiť svoj hrmot a táranie.

Vykročme zo seba.

Dovoľme láske písať prstom do nášho prachu slová neba.

Premeňme svoj pôst na vyznanie lásky.

MJ