PANNA DOBROTIVÁ

PANNA DOBROTIVÁ VIRGO CLEMENS

V Loretánskych litániách ospevujeme najprv Máriino materstvo, potom panenstvo a po týchto nasledujú invokácie, ktorými ju vzývame ako múdru, chválitebnú a mocnú pannu. Čnosť však stráca svoje čaro, ak je nevyvážená, ak by napríklad bol niekto len príliš múdry alebo len príliš mocný. Mária už od najstarších čias priťahovala veriacich kúzlom svojej osobnosti a vzývali ju ako „Virgo clemens — Panna dobrotivá”.

Slovo „clemens” sa v latinskej literatúre nevyskytuje často. Je prevzaté z gréčtiny a znamená toľko ako „povoľný”, „ústupčivý”, „milosrdný”. V starej latinčine sa toto prídavné meno používalo na označenie mierneho sklonu nejakého pahorku a tiež pri opise mierneho prímorského vánku. Pritom sa v prenesenom zmysle slova používalo na osoby; „clemens” bol človek mierny, zhovievavý, dobrotivý, milosrdný. V tomto zmysle prešlo toto slovo aj do latinského prekladu Svätého písma. Aj tu sa používa len zriedka, celkove asi desaťkrát.

Nápadné pritom je, že najmenej sedemkrát je použité v súvislosti s Bohom, a je prekladom hebrejského slova pre „milostivý, súcitný, milosrdný”. Zo Svätého písma sa toto slovo pozvoľna udomácnilo i v liturgii: často sa modlíme, aby Boh vypočul naše modlitby „clementer — dobrotivo”, aby nás „clementissimus Deus — najdobrotivejší” Boh posvätil, alebo aby nám Božia „dementia — dobrota, zmilovanie” zaručili ochranu a bezpečnosť. Máme sa azda diviť, že sa toto slovo používa v súvislosti s Máriou? Ani si možno neuvedomujeme, ako často spievame na konci piesne „Salve Regina” slová „o clemens, o pia — ó dobrotivá, ó milostivá, ó presladká Panna Mária!” Táto pieseň naozaj nepochádza z najnovších čias, lebo sa spieva už približne tisíc rokov.

Keď zhrnieme všetky tieto údaje a zamyslíme sa nad tým, čo hovoríme pri vzývaní Márie ako „Virgo clemens — Panna dobrotivá”, prídeme k záveru, že v tejto invokácii vyjadrujeme Márii našu detinskú dôveru. Vieme síce, že je veľmi múdra, veľmi svätá a mocná, že je Bránou nebeskou, Kráľovnou neba a zrkadlom spravodlivosti, ale tiež vieme, že nie je uzavretá akoby do veže zo slonovej kosti a že sa nespravila neprístupnou, ale že je otvorenou pre všetko a pre každého.

Ježiš, „hoci má božskú prirodzenosť, nezakladal si násilne na svojej rovnosti s Bohom” (Flp 2, 6). Hoci bol Syn Boží, mnohí ho nespoznali, predsa mu nikto nemohol vziať jeho božskú prirodzenosť. Podobne ani Mária sa nemusí úzkostlivo starať o svoj primát, môže sa pokojne skloniť, byť otvorená, milostivá, dobrotivá, a napriek tomu zostáva Kráľovnou. I keď je mocná a vznešená, neuzatvára sa a nie je neprístupnou, naopak, je „clemens — zhovievavá, dobrotivá” a vedie toho, kto sa jej zverí, ku konečnému cieľu. Tak je „mocnejšia”, ale aj „pôvabnejšia” ako kedykoľvek predtým.

Jej „dementia — dobrota” je to, čo všetkým jej vlastnostiam dodáva farbu a lesk, je to „šarm” jej osobnosti, a tento šarm nás priťahuje a privádza do jej bezprostrednej blízkosti.