Sväté písmo používa reč bohatú na obrazy a tieto obrazy berie z každodenného orientálneho života. Latinská invokácia „Vas spirituále” doslova znamená „Nádoba duchovná”. Z tohto doslovného významu musíme vychádzať, keď chceme toto vzývanie správne pochopiť.
Kočovné národy, a kočovníkmi boli aj starovekí Izraeliti, nemali domácnosť v tom zmysle, ako ju dnes my poznáme. Po nájdení vhodného miesta zložili stanové plachty a postavili stany. Potom priniesli koberce, na ktorých sa sedelo i spalo, a nakoniec rozličné truhlice so šatstvom a nádoby či vázy s obilím, sušeným ovocím, kobylkami, údeninami, olejom, vínom atď. Dokonca aj vzácne rodinné papiere sa uchovávali v nádobách, vázach alebo krčahoch. Pred niekoľkými rokmi sa v jaskyni pri Mŕtvom mori našli staré hlinené krčahy, v ktorých okrem iného bol uchovaný exemplár knihy Izaiáša, suchý, bezpečne uchovaný pred vplyvom počasia — pred zubom času.
Nádoby, vázy a krčahy boli nevyhnutne potrebné. Vyrábali ich v najrozličnejších formách a veľkostiach. Niekedy mala nádoba na spodnej časti hrot, takže ju bolo možno pevne zatlačiť do piesku pri stane. Nádoby boli nielen nenahraditeľné, ale naplnené rozličnými vecami aj vzácne. Keď niekoho pripodobnili takejto vzácnej nádobe, každý vedel, čo to znamená. Ešte aj dnes učeného človeka obrazne nazývame nádobou vedomostí.
Vo Svätom písme nájdeme stovky porovnaní, v ktorých sa spomínajú nádoby alebo vázy. Kto si získal Božiu priazeň, je podľa svätého Pavla „nádoba milosrdenstva”, ale kto zakúsi Boží hnev, je „nádoba hnevu” (Rim 9, 22-23). Veľkňaz Oniáš sa označuje ako „zlatá nádoba z rýdzeho zlata, vykladaná drahokamami” (Ekl. 50, 10).
Boh sám hovoril o Pavlovi po tom, čo ho zrazil na ceste do Damasku, k Ananiášovi: „Choď, lebo on mi je vyvolenou nádobou, aby zaniesol moje Meno národom, pred kráľov a pred synov izraelských” (Sk 9, 15).
Svätý Pavol na inom mieste píše: „Aby každý z vás vedel zachovať svoju nádobu v posvätnosti a úcte” (Sol 4, 3); myslí tým ženu a nazýva ju nádobou muža, pretože je vzácna a krehká.
Keď Cirkev vzýva Máriu ako „Nádobu duchovnú”, musíme na toto všetko myslieť. Hľadíme potom na Máriu ako na niečo veľmi vzácne, veď kalich je najvzácnejšia nádoba. Nemyslíme pritom ani tak na jej telesnú krásu, ale na jej duchovnú hodnotu. Bola vzácnou v Božích očiach pre jej duchovnú krásu a nádheru.